Ako sa Gin a Tonic stali ultimátnou koktejlovou kombináciou

Aj vám sa pri predstave Gin Tonicu zobrazí pred očami teplý letný večer s priateľmi či polovičkami? Aj napriek koronasituácii to vyzerá tak, že sa nám to toto leto pošťastí zažiť. Gin Tonic je kultový nápoj, ktorý bezkonkurenčne patrí k letným dňom. Jeho história je však taká fascinujúca, subtropická a divoká, ako je nápoj ľahký, osviežujúci a ľahko namiešateľný.

Od 16.storočia v Holandsku, po 19.storočie v Indii

Ginová dlhá a trochu temná história sa začína v Holandsku v 16. storočí, hoci sa spomína predchodca ginu, v spisoch z 13. storočia, kde sa našlo slovo „jenever“ ( v holandčine borievka). Holandský gin, ako to bolo všeobecne známe, sa neskôr v 17. a 18. storočí zdokonalil v Londýne a okolí Londýna, čím sa získal teraz všade dostupný gin London Dry, ktorý je typický práve svojou borievkovou dominantou.

Začiatkom 17. storočia bol gin v Anglicku hotovou vášňou. Odhadovaná štvrtina domácností v Londýne si vyrábala svoj vlastný gin. Čoskoro potom viedla popularita ginu k ceste úplného šialenstva, keďže likér bol „obviňovaný“ zo všetkých problémov, od zločinu a šialenstva po vyššiu mieru úmrtnosti a nižšiu pôrodnosť v celej krajine.

Teraz sa presunieme vpred až do roku 1857, kedy britské impérium prevzalo kontrolu nad Indiou. Keď boli Angličania nútení prejsť ich krajinou, zistili, že ich zbrane nemajú veľký úspech nad mocnou chorobou prenášanou komármi, maláriou. Ak sa malária nelieči, môže spôsobiť celý rad strašných príznakov, ako je horúčka, zimnica a chrípke podobné ochorenie, čo platí dodnes, s odhadom, že 228 miliónov prípadov malárie sa vyskytuje na celom svete.

Domorodé obyvateľstvo Peru zistilo, že kôra z juhoamerického stromu cinchona zrejme lieči horúčku a zimnicu, príznaky spojené s maláriou. V roku 1817 dvaja francúzski vedci – Pierre-Joseph Pelletier a Joseph-Bienaimé Caventou – zistili, ako extrahovať silnú liečivú zmes kôry, chinín, a rýchlo tak speňažiť svoj objav a predať ho ako prostriedok na liečenie malárie.

Skok o desať rokov neskôr a britskí dôstojníci pod hrozbou malárie v Indii našli spôsob, ako urobiť túto horkú medicínu trochu chutnejšou. Ako? Kombinovali ju s vodou, cukrom, vápnom a ginom: prvé podoby ginu a tonika.

Chinín je super horký a je vyvážený cukrom v tonickej vode. Toniková voda je teda chinínová sóda a ukázalo sa, že so spŕškou ginu chutí vynikajúco. Nápoj sa potom chytil a cestoval s Britmi. Neskôr prišiel do Ameriky po druhej svetovej vojne, keď Schweppes utratil veľa peňazí kvôli reklame nápoja – teraz už ale ako neformálny drink a nie liečivý nápoj.

Gin a tonik sa šíri do Ameriky

Popularita ginu a toniku sa rýchlo rozšírila po celej Amerike predtým, ako sa „porozlievala“ v iných krajinách. Ďalší veľký vývoj v gine sa začal v Barcelone začiatkom 21. storočia, keď došlo k explózii španielského Gin Tonicu. Tento nový štýl pitia ginu, ktorý sa vyvinul na špičkovej reštauračnej scéne, sa rozšíril zo Španielska do Talianska a veľkej časti západnej Európy. Čo to teda je ten španielsky Gin Tonic? S takmer nekonečným počtom variácií z ginovej a tonickej bázy sa zvyčajne podáva vo vínovom pohári naplneným ľadom, naložený sezónnym ovocím alebo zeleninovými doplnkami s bylinkami a korením na vrchu. Američania zažívajú renesanciu ginu a toniku – najmä so španielským ginom a tonikom.

Perfektný Gin Tonic by mal byť svieži a osviežujúci, zatiaľ čo stále na dotyk (jazyka) príjemný. Mal by byť sýtený oxidom uhličitým tak, aby bublinky príjemne štipkali jazyk a zároveň jemne skákali do očí. Všetky tieto veci sú príjemné a vyvolávajúce smäd. Je to nápoj, ktorý chcete vziať obrovským prvým dúškom, skôr ako malým elegantným. Ale spôsob, akým si svoj Gin Tonic vychutnáte, je úplne na vás.

Zdroj: howstuffworks.com
ginfoundry.com